Klubová výstava 2007

 

12. výstava Klubu kaktusárov Spišská Nová Ves,
alebo úvaha o zmysle spoločného cieľa

Tak sme to zase spolu všetko zorganizovali, nainštalovali, podovážali a rozmiestnili a potom rozobrali, zdemontovali a odviezli, nechajúc iba prázdne biele steny a holú keramickú dlážku výstavnej miestnosti.

Všetko to trvalo iba 5 dní. Pragmatický suchár by mohol namietať: načo to tí ľudia robia, toľké úsilie a toľká námaha len preto, aby verejnosti ukázali niekoľko stoviek pichľavých a čudne pokrútených rastlín… Nebolo by lepšie za ten čas ísť niekam do akvacentra, alebo, keď už, poriadne si okopať záhradku a pozberať jahody? Ešte tak dôchodcovia, tí si môžu dovoliť tráviť čas takýmto spôsobom, ale väčšina z členov klubu predsa chodí do práce a má aj mnoho iných povinností. Ale oni nie, obetujú celé dni len tak - postavaním vo výstavných priestoroch v nekonečných debatách a vzájomným obdivovaním vystavovaných rastlín,  míňajúc vzácnu dovolenku kvôli službám na výstave.

My, zapálení pre vec, však vieme svoje. Podobné názory na nás nemajú vplyv a s nadhľadom znalcov ich prehliadame ako dospelý človek prehliada názory detí. Výstava, to nie je len skladanie stolov a lavíc do parapetov, naťahovanie plátna a fólií, dovážanie ťažkých prepraviek a ukladanie rastliniek vo vymedzenom priestore. Tieto namáhavé činnosti sú iba prostriedkom pre dosiahnutie vyššieho stupňa blaženosti, tej, ktorá je cudzia obmedzencom, ale ktorú dôverne poznajú iní koničkári: záhradkári, stromkári,  psíčkari, holubári a filatelisti, zberatelia veteránov a skalničkári a mnohí iní posadnutí blázni podobného typu. Je to radosť z verejnej prezentácie naplnenia svojich tajných túžob.

Všetko to je však iba časťou pravdy. Výstava kaktusov, sukulentov a bonsajov nie je iba exhibícia, má aj svoj hlbší a dôležitejší rozmer. Ten je skrytý v spoločnom cieli nás všetkých: trpezlivo, uvážlivo a na základe stále sa prehlbujúcich skúsenosti vypestovať exemplárny kaktus (alebo bonsaj, alebo sukulent), hodný verejného (a možno aj odborného) obdivu. Každý, kto sa dlhšie venuje tejto záľube, vie, že všeobecné návody uvádzané v knihách sú neúplné, že s nimi nevystačíme vzhľadom na individuálne podmienky,  aké dokážeme vytvoriť pre svoje rastlinky. Pestovateľská činnosť je aj o naberaní vedomostí a skúseností v dlhodobom procese, o zanietenosti pre vec a o múdrení z omylov a prehmatov, ktorých sa všetci dopúšťame. Všetci vystavujúci majú za sebou tento vývoj, niektorí s reputáciou borca a experta, iní učňa a začiatočníka. Nikto z nich však sa nedal zlomiť epidémiami chorôb, inváziami roztočov a svilušiek, popáleninami po prvom jarnom slnku, stratami pri zimovaní a inými katastrofami. Znechutiť sa dali iba slabí, tí ozajstní pestovatelia sa vylízali z utŕžených rán a pokračovali vo svojom úsilí až po dnešné viditeľné výsledky. Nikto z nich si však nenamýšľa, že už dosiahol dokonalosť a bohorovnú neomylnosť. V ozajstného majstra sa v tomto umení (ako v každom kumšte s hlbokým zmyslom) vypracuje iba človek, v ktorom sa spája každodenná húževnatosť, skromnosť a inteligencia.

Podstatou našej činnosti je aj priateľstvo ľudí, ktorých spája spoločný cieľ. Výstava je vrchovatým naplnením tohoto vzťahu. Kto pozná horúčkovité zanietenie organizátorov výstavu, spájanie nápadov a fyzického úsilia, spolupatričnosť, žičlivosť, vzájomné si pomáhanie pri prenášaní rastlín, proste kto zažil atmosféru prípravy a ukončenia podujatia a bol súčasťou tohoto kolektívneho nadšenia, pochopí. Najkrajším okamihom je záverečné spoločné hodnotenie, pri ktorom bohatá účasť laickej, či odbornej verejnosti a nadšené ohlasy vedú k spoločnému konštatovaniu: nikdy sa nám nič také krásne doposiaľ nepodarilo, ako bola táto výstava.
 

Marián Jančura
 


mouseover